Na ihrisku sa hrajú súrodenci, starší má šesť rokov, mladší štyri. Vbehnú do piesku, v ktorom nájdu niečiu zabudnutú lopatku. Áno, chcú ju obaja. No prvý ju má v ruke starší chlapček. Mladší ale nezaváha, rýchlym pohybom ju tomu staršiemu vytrhne z ruky. Ten sa nedá, chytí ju opäť do svojej ruky a začnú sa o ňu ťahať. Keďže starší je aj silnejší, po chvíli ťahania lopatku víťazoslávne drží v ruke. Mladší ťahanicu neustojí, padá na zadok. Začne nahlas plakať, čo hneď upúta pozornosť maminky, ktorá stojí opodiaľ.

A začína známy scenár:

– Čo sa deje?

– Juro mi zobral lopatku a strčil ma!

– Ja som mu nezobral lopatku, našiel som ju prvý. A Tomáš padol sám!

– Nie, ty si mi ju vytrhol z ruky a ja som kvôli tomu padol!

Maminka prichádza ku chlapcom, skláňa sa k tomu mladšiemu, utiera mu slzy. Vyčítavo sa pozrie na Juraja a spustí:

– Nemôžeš byť trochu ohľaduplnejší? Je to tvoj brat, mladší než ty! Ty máš byť ten rozumnejší!

– Ja som tú lopatku našiel prvý, je moja! Tomáš mi ju vytrhol, ja som si ju chcel zobrať naspäť a on potom capol, nemehlo!

– Vás dvoch nemožno ani na sekundu spustiť z očí. Zakaždým to takto dopadne. Len sa provokujete. Daj mu tú lopatku a povedz mu prepáč!

– Nedám, je moja! Ja som ju našiel prvý!

– Daj mu tú lopatku a ospravedlň sa svojmu bratovi!

To už sa Jurko nezdrží a po lícach sa mu začínajú kotúľať slzy. Zatína zuby, lopatku drží v ruke až v akomsi kŕči.

– Hovorím, povedz prepáč!

A Jurko pomedzi zaťaté zuby precedí:

– Prepáč.

Čo sa tieto deti práve naučili?

Mladší sa naučil, že stačí spustiť plač, zvaliť vinu na iného a dosiahne svoje. Získa pozornosť matky a aj niečo, čo veľmi chcel a kvôli čomu celá šarvátka vznikla. Naučil sa, ako pokoriť staršieho brata, hoci nie silou.

Starší sa naučil, že mamu nezaujíma to, ako sa to naozaj stalo. Nezaujíma ju dokonca ani to, ako sa cíti. Naučil sa, že byť starším je veľakrát veľká nevýhoda.

A obaja sa naučili, že slovo prepáč je len slovo, ktorým sa vyjadruje, že tento „boj“ jeden z nich práve prehral. Je len vynútením si niečoho, čo chce mama, no nie samotné dieťa. Učí dieťa pretvarovať sa.

A čo sa tieto deti práve nenaučili?

Nenaučili sa hľadať riešenie takejto situácie.

Nenaučili sa dohodnúť, prípadne spolupracovať.

Nenaučili sa prevziať zodpovednosť.

Nenaučili sa naozajstnú hodnotu úprimného prepáč.

Čo vlastne maminka urobila?

Šla do tejto situácie ako rozhodca, sudca. To inými slovami takmer vždy znamená, že jeden je víťaz a jeden je porazený.

Jednému poskytla prijatie, empatiu, druhého odmietla, nepochopila.

Vyniesla rozsudok bez toho, aby vedela, o čo naozaj šlo. A aj potrestala – svojím pohoršením, donútením k ospravedlneniu sa.

To všetko stihla v tých niekoľkých vetách.

Komentáre