O plači – komu a čomu veríme

Nám rodičom je prirodzené snažiť sa plač detí zastaviť. Pripomína nám totiž naše vlastné negatívne emócie či zážitky. Smútok, hnev, zúfalstvo, bezmocnosť, strach.

A hoci vieme, že aj tieto emócie k životu patria, neradi sme im vystavení.

Veríme, že plač nie je dobrý. Sme presvedčení, že ho treba utíšiť. Dieťatko má byť predsa spokojné. A spokojné deti neplačú, alebo áno?

Je to akoby potvrdenie zvládania našej role – byť dobrým rodičom znamená mať spokojné a tzv. dobré dieťa.  Ja sama som sa stretla s vetičkami typu „spokojná mamička, spokojné dieťatko“, ktorými na seba ale vytvárame tlak.

A tak sa stane, že v situácii plaču našich detí sme ochotní urobiť čokoľvek.

Skúšame dieťa nosiť, hojdať, natriasať, či akosi až agresívne triasť kočíkom. Prihovárame sa slovami – „tichúčko, už neplač, pssst…“ Máme poruke cumlíky, fľašky, prsník. Deťom nimi doslova zatvárame ústa. Hoci len pred chvíľou jedli.

Myslíme si, že plačom sa deti automaticky dožadujú naplnenia nejakej fyzickej potreby.

A tak ich kŕmime tzv. na požiadanie… Znovu a znovu im vkladáme do úst cumlíky, hoci ich vypľúvajú. Akceptujeme cmúľanie palcov.

A vôbec nám to nepríde zvláštne.

Veríme, že tak malé deti predsa nemajú ešte žiadne starosti, stres, príčiny na plač. A hľadáme príčiny v kolikách, zúbkoch a iných, zväčša fyzických bolestiach.

Na emočné akosi nemyslíme. A nevedome učíme deti zajedať, prehĺtať emócie.

Alebo uveríme skúsenejším, ktorí nám naozaj v dobrom odporučia u detí zaviesť režim.

Dieťa potrebuje byť najedené, prebalené, potrebuje fyzický kontakt, určitú mieru podnetov, hry. Inak si má vraj vystačiť samé. Nemáme ho rozmaznávať našou prílišnou pozornosťou.

Uveríme, že dieťa dokáže plačom manipulovať, vydierať.

A tak keď spustí plač, uistíme samých seba, že nemá dôvod plakať. Že ho treba nechať. Vyplakať. Niekde vnútri možno cítime, že takto to nemá byť. Že nechať dieťa plakať osamote nie je správne. 

Ale možno to treba len vydržať, časom už plakať nebude. Nie, nebude. Rezignuje. Naučíme ho, že v situáciách, kedy nás potrebuje, tu preň nie sme.

Ale to sme si asi neuvedomili. Nikto nás to neučil. Dokonca ani tí skúsenejší o tom zrejme netušia. Veď asi aj s nami to tak robili. A prežili sme, nie? Koniec-koncov, vôbec si to nepamätáme.

Iba ten plač akosi nedokážeme prijímať…

No skúsme si tieto „metódy“ predstaviť sami na sebe.

Každý z nás zrejme zažil situáciu, kedy naozaj potreboval plakať. A čo sme urobili, ak sa to len trochu dalo? Od srdca sme sa vyplakali. Pomohlo nám to.

Ak sme sa v tom plači nemuseli kontrolovať, ale mohol plynúť v celej svojej potrebnej veľkosti, cítili sme sa po ňom pokojnejšie, vyrovnanejšie.

Asi by nám v takej situácii príliš nepomohlo, ak by nás niekto blízky odbil vytrvalým ignorovaním, alebo by sa snažil odpútať našu pozornosť, či ponúkol niečo na zahryznutie.

Naopak, pomohlo by nám, ak by nám dal najavo svoj záujem a utešil nás slovami „som tu pre teba, je mi ľúto, že sa takto cítiš. Nie si v tom sám, stojím pri tebe. Plač, koľko potrebuješ, ja som ti nablízku…“

Prečo si myslíme, že to majú deti inak? Majú to úplne rovnako!

Komentáre