U nás má obdobie vzdoru podobu „ja sama“ vysoko preexponovanú. Od potreby obliecť sa sama vrátane zapínania gombíkov a uväzovania šnúrok, vyliezť, dočiahnuť aj za cenu doterigania stoličky cez celý dom k želanému objektu, až po otváranie rôznych zatiahnutých vrchnáčikov, nalievanie nápojov z fakt ťažkých fliaš a kopec iných v zásade zväčša dospeláckych činností.

Jasné, že X vecí z toho nedokáže sama urobiť. Narazí na obmedzenia svojho veku (takmer dva a pol roka) a príslušnej vývinovej úrovne.

No je fascinujúce ju sledovať. Jej vytrvalosť a húževnatosť. Neoblomnosť a tvrdohlavosť. Ako mnohé veci naozaj zvládne. Ako dokáže požiadať o pomoc, keď pochopí, že to nepôjde. Ako odmietne pomoc a nechá všetko tak, hoci cieľ nedosiahla.

Ako sa v nej hromadí frustrácia a mení sa na neskrotnú šelmu, ktorá hádže veci i samu seba o zem. A ako sa potom vzdá a usedavo plače a jediné, čo potrebuje, je objatie a pochopenie.

Áno, sledujem ju. Veľmi vedome a zámerne. Sledujem a čakám.

A pýtam sa samej seba „čo sa deje? O čo tu ide? O čo jej ide?…“

Dokázať sa na veci pozerať z úrovne dieťaťa je pre mňa kľúčom k zvládnutiu týchto náročných situácií.

Byť v roli vnímavého pozorovateľa, ktorý rozumie, čo sa práve odohráva, je strategická rola.

Ak totiž chápeme, čo dieťa robí a prečo to robí, vieme tomu veľmi priliehavo prispôsobiť svoju reakciu. A možno zrazu pochopíme, že sa od nás v podstatežiadna reakcia v zmysle konkrétnej akcie neočakáva.

Že naozaj stačí len prítomne, citlivo vnímať, čo sa práve deje.

Netvrdím, že som vždy len ticho a nezasiahnem z pozície rodiča. Rozdiel je v tom, že dokážem pomerne rýchlo rozpoznať, o čo v danej situácii ide a čo je potrebné urobiť.

A na to – celkom prakticky – stačí dať si pár sekúnd a len situáciu pozorovať.

Nereagovať z prvej, v návale emócií. Naša reakcia je totiž zásadná. Môže rozhodnúť, či sa ide bojovať alebo ustupovať.

Či si ideme po potvrdenie svojej moci alebo dáme moc dieťaťu. Či ideme ponúknuť svoje riešenie, hoc o to teraz dieťa nestojí.

Odpútať jeho pozornosť a dať tým najavo, že jeho problém nie je problém a nie je dôvod sa ním zaoberať. Poprieť jeho pocity, hoc sú úplne relevantné.

No aj tie naše…
Ak toto dokážeme, urobili sme naozaj kusisko výbornej roboty.

S dlhodobým a širokým presahom. So ziskami pre dieťa i nás samých.

Úplne konkrétne – budujeme mentálnu odolnosť našich detí, zvyšujeme ich frustračnú toleranciu (aj našu), ich vôľové vlastnosti (aj naše), sebadôveru (áno, aj našu).

Ukazujeme a učíme ich empatii, trpezlivosti. Pripomíname im, že sme ich útočiskom, že sme tu pre nich.

Že im dôverujeme a zároveň poskytujeme bezpečie.

Podporujeme v samostatnosti a nezávislosti.

A zrazu má, aspoň pre mňa osobne, obdobie vzdoru úplne inú príchuť.

Múdra Eriksonova teória o psychosociálnom vývine veľmi zjednodušene hovorí, že vzdor je prejavom vôle dieťaťa a prostriedkom na získanie jeho autonómie, samostatnosti.

Ak to dokážeme takto vnímať a žiť, poskytneme dieťaťu ďalší pevný základ do života.

A možno sa časom pristihneme pri tom, ako tú ich vôľu obdivujeme a poďakujeme sa za vlastnú múdrosť, ktorá nám nedovolila ju zlomiť.

Nie je to úžasné?

Komentáre