„Maminka, ja chcem balooooon!“ kričí Ela cestou z jarmoku.

Pomyslím si, že by som jej ho možno aj kúpila, no už som úplne švorc. A tak začínam vysvetľovať, že už nemám peniaze. Že už sme všetky minuli na kolotoč, medovníky a drevenú húseničku.

No troj či štvorročné dieťa veľmi nedá na argumenty, pokiaľ niečo veľmi chce. To chcenie dosť počuť a vidieť.

A keďže ju držím za ruku, cítim ho aj fyzicky. Hrozí vážny „ozembuch“. Nočná mora rodičov. Na verejnosti… Kde je kopec známych ľudí…

Začína ma oblievať studený pot, stúpa mi tlak. Reálne nastupuje stresová reakcia, a ja v panike premýšľam, či zvolím útok, alebo útek.

No potom ma akosi osvieti…

  • Ty by si chcela balón?
  • Áno!
  • A aký by si si kúpila?
  • Mickeymousa!
  • Veľkého?
  • Áno, veľkého!
  • A ako vyzerá?
  • Má veľké uši a červené nohavice.
  • A zobrala by si si ho domov?
  • Áno, do izbičky…
  • A čo by si s ním robila?
  • Hrala sa s ním…
  • A potom by sme ho zaviazali o postieľku…
  • Áno…

Pohľad má zasnívaný, jemne sa usmieva. Hlások postupne tíchne, povoľuje aj fyzický odpor.

Zrazu sme na parkovisku a ja sa usmievam. V duchu si blahoželám, že toľko čítam a počúvam o výchove…

A najmä, že si tie rady dokážem zobrať k srdcu a skúšam ich žiť.

Čo je v tomto príbehu ukryté?

Že mnoho podobných situácií sa dá celkom elegantne vyriešiť napríklad pomocou empatie.

Empatia mi umožnila vcítiť sa do túžby mojej dcérky a splniť jej ju aspoň v predstavách. Vďaka tomu sa cítila pochopená.

Uznala som jej chcenie a naraz už nebolo proti čomu bojovať.

A vďaka predstave, v ktorej dostala svoj balón, v ktorej ho hrdo nesie až domov, kde sa s ním hrá, sa jej myseľ naplnila tým, čo potrebovala.

Zasnívala sa, dovolím si povedať, že i zrelaxovala. A ja s ňou…

Komentáre